Rana istoty.

Autor: Ľuboslava Šusteková | 7.10.2015 o 7:10 | (upravené 8.10.2015 o 17:32) Karma článku: 16,09 | Prečítané:  6403x

Matka a dcéra, silná dvojka. Viedli spoločne firmu s viac ako dvadsaťročnou tradíciou. Úspešnú firmu. Bola to jedáleň, do ktorej každý rád zavítal a hladný určite neodišiel. Minulý čas preto, lebo už vyše roka neexistuje.  

Zastavila som autom pred jedálňou. Rýchlo som vystúpila a pomohla pani Anke  postaviť sa na nohy, podala som jej  barlu zo zadnej sedačky a vtedy ma chytila za ruku  a spýtala               sa : "Cítiš to?". Nevedela som čo by som mala cítiť a hlúpo som na ňu vyvalila oči                         s otázkou : "Prosím, akože čo?".  "No vôňu kuchyne predsa, necítiš ako krásne vonia?", usmievala sa celá uveličená. 

Pritom práca v kuchyni nezačína o ôsmej, ani o deviatej, ale pravidelne o piatej a v prípade potreby aj o štvrtej hodine ráno.  Vyšlo mi z toho len jedno. Ona tú kuchyňu milovala, bolo to jej dielo, ktoré budovala celý život. Tam velila ona, tam bola neprekonateľná. Skrátka  jedáleň "jednej babičky", kde sa varili len  poctivé slovenské jedlá z poctivých slovenských surovín a pani Anka tam bola generálom. 

Ďalšie činnosti zabezpečovala Ankina dcéra  a tak sa jedného dňa stalo, že do kancelárie prišli dvaja mladí muži - námestníci z prominentnej stavebnej firmy . Neďaleko rozbiehali stavbu a potrebovali dovážať 70 - 100 obedov denne pre robotníkov. Kuchyňu im doporučili, lebo potrebovali, aby sa chlapi najedli a v tejto jedálni to bolo samozrejmosťou. Uzatvorila sa zmluva o dodávke teplej stravy, nič nebol problém, prísľuby boli viac než slušné.

Majiteľky sa celkom potešili, "kopli do vrtule", rozšírili kapacity a všetko šlo celkom hladko. Spokojní boli všetci vrátane zamestnancov. Trvalo to asi pol roka.

Potom postupne začali meškať platby za stravu dodávanú na stavenisko. Najskôr sme len slušne telefonovali : "Či sa náhodou nezabudlo na úhradu...?" Ale keď začalo byť jasné, že slečna sekretárka zavádza, nervozita stúpala. Nebolo možné sa stretnúť s nikým kompetentným. Odrazu to bola firma NIKTO. Telefóny keď sme volali z nášho čísla už nikto nedvíhal, keď sme urobili osobnú návštevu, pobehujúci úradníci klopili oči, nič nevedeli a vlastne ako keby tam ani neboli.  Lenže čas bežal a peniaze neprichádzali, ani nebola šanca sa k nim dostať.

Navrhovala som skončiť zo dňa na deň, to sa v pohode za daných podmienok dalo urobiť. Stará pani to stále nejako ospravedlňovala tým, že robotníci na stavbe za to nemôžu, sú hladní a chlapi sa predsa musia najesť. Veď to poznáte. Ako keď poviete mame, že chcete na obed jeden rezeň a ona vám naloží na tanier radšej dva, lebo jesť sa musí. Zlé riešenie, veľmi zlé... Keby bol na jej mieste muž, viem, že by zakročil hneď, hoci za cenu, že by niekoho "prefackal". Ale presne toto je to, čo nás ženy robí v podnikaní zraniteľnými, dávame do toho viac srdca, ako dravosti.  

Potom keď už naozaj precitli, situácia bola neudržateľná. Tým, že museli denne robiť nákupy surovín, začali sa stále viac zadlžovať. Pomaličky mali traumu z každého zvoniaceho telefónu, lebo stále niekto pýtal peniaze, ktoré neboli.

Navyše zodpovednosť za kuchárky a pomocnice v kuchyni nedovolila, aby v noci prišiel spánok. Čo zamestnanec, to osud a nie len jeho, ale celej rodiny. Kto pozná prácu v kuchyni, vie, že je to ťažká práca. Veľkú skupinu zamestnankýň tvorili ženy, ktoré u pani Anky pracovali od začiatku založenia firmy - cez dvadsať rokov. Ak si uvedomila, čo na to "hovorí" náš Zákonník práce, obchádzali ju mdloby. Začali sa pridružovať zdravotné problémy, bezradnosť a psychika robili svoje. Tak si dievčatá stále častejšie kládli otázku: "Stojí nám to za to? Naozaj nám nikto nepomôže?". Tu si bohužiaľ človek musí pomôcť sám. Žijeme v takej krajine.

Chodenie za právnikom príliš nepomáhalo. Vymožiteľnosť takejto základnej veci, ako keď ja ti niečo dodám, tak tvojou psou povinnosťou je za to zaplatiť predsa na Slovensku nefunguje. Kto si plní povinnosti je smiešny.  

A predsa tieto dve ženy ukázali, že ich morálna hodnota je ďaleko vyššia ako morálka pánov z Váhostavu SK . Dokázali si to spočítať. Pokiaľ nechceli prísť o celý svoj osobný majetok, museli skončiť. Skončiť, ale úplne, hodiť za hlavu celoživotné snaženie, lebo by ich to celé preválcovalo. Nebolo to včas, ale ešte to zvládli. Pristúpili k predaju všetkého čo za dvadsať rokov nadobudli, aby sa mohli vysporiadať so zamestnancami a dodávateľmi. Potrebovali, aby sa ráno dokázali pozrieť do zrkadla a potom cez deň, keď stretnú na ulici známeho, tak i jemu do očí. V živote je to dosť podstatné a kto tomu nerozumie, tak časom ho to dobehne.  

Vrele by som doporučovala postup zániku  / nie reštrukturalizácie/ aj spoločnostiam takého razenia ako spomenutý stavebný gigant. Načo sú nám takéto firmy? Kto profituje z ich existencie?  Určite  majú dostatok kvalifikovaných ľudí na to, aby si už dopredu dokázali spočítať, čo spôsobia. A myslím, že si to aj spočítali a nasmerovali všetko presne tam, kam potrebovali. 

Viem, že moc je veľká čarodejka a pokiaľ sa snúbi s peniazmi, dokáže niektorých ľudí vyniesť do peknej výšky. Jednoducho chcem veriť tomu, že takéto nekalé praktiky nemôžu dlhodobo pretrvať.

Navyše celkom nerozumiem tomu, o čo sa dnes všetci títo páni v spojení s novodobými tvorcami legislatívy snažia. Tí, ktorým ublížili si už dávno museli pomôcť sami, tak ako vedeli.  A že do budúcna...? Aby sa neopakovalo...? Úpne by stačilo, keby "veľkí hráči", čo dokážu ovplyvňovať dianie a životy obyčajných ľudí neboli  takí nenásytní a používali pri podnikaní svedomie a sedliacky rozum. Prípadne sa občas pokúsili vžiť do situácie toho druhého. Sú veci, hoci ešte zákonné, ale pokiaľ sú na hrane, tak slušný podnikateľ do nich jednoducho nejde. 

Treba si skutočne dobre premyslieť s kým budete spolupracovať, lebo zlé rozhodnutia človeka niečo stoja. Najmä vtedy ak ste živnostník, alebo človek, čo vzal zodpovednosť za seba a zamestnancov na vlastné plecia. Tí ostatní si až tak veľmi neublížia. Maximálne ich odvolajú z funkcie s niekoľkými platmi k tomu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?