Fľaša Soberana

Autor: Ľuboslava Šusteková | 11.11.2015 o 11:11 | (upravené 13.11.2015 o 11:48) Karma článku: 7,47 | Prečítané:  386x

Stalo sa dávno, ešte v čase, keď musel každý povinne chodiť do práce. Myslím tým "dostaviť sa", či už robil niečo zmysluplné, bola druhá vec...

Prišiel aj môj deň "D", keď som opustila školské lavice a plná eufórie som sa vydala v ústrety životu a realite. Keďže špecializáciu, ktorú som vyštudovala, som mohla uplatniť len v jedinej štátnej spoločnosti, tak som sa automaticky stala jej súčasťou.  

Roky plynuli a postupne som prešla všetky dostupné robotnícke i technické pozície. Čo bolo pre mňa na začiatku zložité, stalo sa pomaličky rutinou. V práci ma už nedokázalo prekvapiť nič.

Na výber veľmi nebolo. Boli sme skromní, poslušní, sebavedomie nulové, priebojnosť žiadna, bez vlastného názoru, stačilo sa prispôsobiť. Na všetko bol predpis, zákon, smernica, ktoré tu platili od Franz Josepha, tak stačilo sklapnúť, trošku sa posnažiť, nevytŕčať z davu, zaradiť sa a viezť sa na vlne až do dôchodku.

Kto hlavičku trošku vystrčil a chcel meniť zabehnuté, tak hneď mu niekto po nej klepol a bol pokoj. Aj ja som začala vystrkovať rožky, ale efekt nebol žiadny. Kolos si šliapal svojim nastaveným tempom a nič sa nedialo.

Rebélia nepomohla, akurát som mohla sledovať začudované pohľady starších kolegov: "Čo táto šťanda otravuje?".   

S plynúcim časom som zistila, že nechcem takto pokračovať. Vedela som, že musím niečo urobiť, ale riešenie som nevidela, mohla som ho nájsť len sama v sebe.

Začala som makať.  Vrhla som sa opäť do štúdia  - knihy, brožúry a dostupný materiál o podnikaní, o ekonomike, o účtovaní, ktorého v tom čase veľa nebolo. Hltala som nové informácie a na počudovanie ma to bavilo. 

O internete sa mi ani nesnívalo, počítač som videli naposledy v škole - rozložený v celej jednej miestnosti, dôležito okolo neho chodili programátori v bielych plášťoch a my sme si mohli akurát tak vymyslieť vývojový diagram, ktorý nám zapracovali do diernych štítkov. 

A odrazu ste mali počítač na stole. Čo s tým? No ... učiť sa a skúšať, inú možnosť som nenašla.... 

Keď som mala istotu, že som pripravená, tak som oznámila mojej nadriadenej, že chcem odísť. "Kam odísť? Prečo odísť? ", nechápala. V tom čase sa z práce len tak neodchádzalo.

Jediný, kto ma pochopil bol náš predseda ROH. Prisľúbil, že skúsi niečo vymyslieť. Prichádzala doba zmien, keď sa práve  začínalo s prepúšťaním nadbytočných ľudí. Pre človeka, ktorého sa to týkalo, bolo nepredstaviteľné, že odrazu si nebude môcť ísť posedieť do svojej práce.

Ale presne to mi napokon pomohlo. Za pomoci pána Emila sa podarilo zachrániť niekoho, čo nechcel odísť a mohla som dostať výpoveď ja, aby boli limity splnené. 

Začal sa nový život. Bola som na nule. Hodila som za hlavu roky vzdelania i praxe a vrhla som sa do nepoznaného. Hoci adrenalín príliš nemusím, tak teraz hovorím : "Áno bol to risk, ale bol to ten správny adrenalín, bola to sila, ktorá poháňa človeka dopredu a dáva mu pocit, že sa niekam posúva vlastným pričinením. A bola to tá najsprávnejšia vec, ktorú som v živote urobila". 

Keďže som chcela za minulosťou urobiť čiaru, tak som sa potrebovala ešte zavďačiť pánovi Emilovi. Nadriadení totiž  do poslednej chvíle nechceli akceptovať moje rozhodnutie.

Kúpila som fľašu Soberana a zastavila som sa u neho v kancelárii. Bola som taká neschopná, že som mu ju nedokázala vnútiť. Nikdy pred tým, vlastne ani doteraz som to nerobila. Tak sme si len sľúbili, že ju vypijeme spoločne, keď bude čas.

Náš čas doteraz neprišiel a dnes viem, že už nepríde. Krátko po tom, ako sme sa rozišli, som si vo Večerníku prečítala rubriku "Navždy nás opustili" a so zdesením som našla Emilovú fotografiu s textom, že tragicky zahynul. Tú fľašu Soberana opatrujem dodnes a nemám odvahu ju otvoriť, lebo ten ktorému patrila, už nie je medzi nami.

Emilko, ďakujem...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?