Kde je hranica, za ktorú už nepôjdeš?

Autor: Ľuboslava Šusteková | 28.1.2016 o 7:07 | Karma článku: 6,49 | Prečítané:  847x

Príliš krátka sukňa, príliš ružové tričko, pridlhé vlasy, čo nesvedčia tvojmu veku. A tie náušnice? Si trápna. Vek neuvádzaj, lebo sa dozvieš, že sa máš stratiť do hrobu.

Dcéru si občas zvyknem vychutnávať, keď mi hovorí: "Mami? Že nie? Však takto nejdeš von?"

"Jasné, že idem," veď žena v istom veku nemá problém mať hoci zelené vlasy, hlavne, že nie sú šedivé. Vďaka za chémiu. Ona ešte nevie, aké zaujímavé je sledovať pohľady okoloidúcich, keď čítaš v ich očiach: "Tá stará sa musela zblázniť, alebo stará mladou chcela byť." Možno príde aj na to.

Zvyčajne to nemyslím vážne a len ju dráždim, lebo to jej zdesenie milujem. Dúfam, že sa mi podarí zostarnúť dôstojne. Dnes už viem, že každý vek má svoje čaro. Lenže svet aj tak patrí mladým. Tí majú šancu ho meniť, skúšať nepoznané a majú nárok sa mýliť.

Ale čo s tebou, keď už  máš niečo odžité a nedokážeš sa pre hocičo len tak bezhlavo nadchnúť. Si príliš predvídavá, lebo vopred vieš, ako veci dopadnú. A keď to nakoniec skončí podľa tvojho scenára, vôbec nemáš pocit zadosťučinenia. Nechceš tvrdiť: "Veď som to hovorila, inak to byť nemohlo."

Ak si niekto má nabiť hubu, rady nepotrebuje, asi to tak chce. Predsa ten pocit poznáš, aj ty si neraz mala potrebu len tak skúšať, čo to dá. Keď si niečo mala pokaziť, chcela si si to zničiť sama, nemusela si k tomu počúvať kecy starších. 

Nechaj každého, nech zistí, kam až dokáže vyletieť. Ty, keď nevládzeš, tak svoje ochranné krídla stiahni, spomaľovali by let tých, čo chcú vyštartovať do nebeských výšin.

Deti sú tvojim prvým kritikom. Tak, ako sa snažíš usmerňovať ich krôčiky, či už tie skutočné, alebo životné, po čase sa karta obráti a práve ony sú tými, čo ti dajú pocítiť, že si prestrelila.

Príde čas, keď ťa zaskočia zdravotné obmedzenia. Až potom si na seba hrdá, keď si povieš: "A predsa som pokorila to Čipčie, ten Minčol, tú Svišťovku, ten Kriváň napriek bolesti, ktorú cítiš pri každom kroku."  Zrazu všetko viac vnímaš,  lebo nemáš istotu, či ťa tam ešte niekedy nohy vynesú. Je to vždy poriadna výzva. Hlavne sa neber príliš vážne, o nič nejde. Zo života ešte nikto nevyviazol živý.

Veľmi obdivujem kamarátku, ktorá si vo svojom úctyhodnom veku trúfla na kolieskové korčule. To ja určite nedám. Alebo?  Že by predsa? Kde je tá hranica, za ktorú sa už neodvážiš?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?