Stačilo, už mám toho dosť

Autor: Ľuboslava Šusteková | 10.2.2016 o 6:40 | Karma článku: 7,80 | Prečítané:  1286x

Stále nespokojní jedinci, ktorí kričia pri každej príležitosti sú takým správnym oživením dennej všednosti. Tých človek po čase už ani nevníma. Ale čo, keď povolia nervy kľuďasovi?

Sme v stolárskej dielni. Hučia stroje, každý sa venuje svojej práci, sluchátka na ušiach, makajú. Naučenými pohybmi opracúvajú drevo i drevotriesku. Výsledkom sú poličky, dvere, postele, vstavané skrine, skrátka nábytok vyrobený presne na mieru podľa objednávok a nákresov. Tie vždy pripraví majiteľ firmy - živnostník Valent.

Pravidelne vyráža na cesty k zákazníkovi / na meračku - ako to nazýva /, kde presne zmeria priestor a  dohodne podmienky, za ktorých potom neskôr chlapi v dielni zhotovia požadovaný nábytok.  Potom sa zatvorí v kancelárii, kde robí prepočty a nákresy, objednáva materiál, telefonuje, mailuje, skrátka zabezpečuje chod celej prevádzky.

Vždy ráno sa všetci zídu, zadelí prácu a prekonzultujú denný program. Najviac vtedy počuť Fera, ktorý kričí a nadáva, hoci ešte ani nevie poriadne, čo treba robiť. "Kto to kedy vymyslel, takéto rozmery, takýto materiál, takáto farba, a tie vrtáky sa lámu, to musela vymyslieť nejaká ženská, včera sme tu zas boli do noci...." Skrátka nič nie je dobré, všetko musí okomentovať, ale potom sa pustí do práce a ide to. Túto povinnú jazdu si málokedy odpustí, je to skrátka starý frfloš. 

Valent trvá na tom, že pokiaľ nie je robota hotová, nikto nesmie odísť, lebo termíny má naplánované a dohodnuté. Záleží mu na spokojnosti zákazníkov, takže práca nesmie byť  odfláknutá. Za všetko zodpovedá osobne a reklamácia znamená zdržanie od ďalších úloh a nepríjemnosti, ktoré nemá rád.

Majiteľ je veľmi prísny, ale sú chvíle, keď chlapom trošku popustí, idú spolu na pivko, pokecajú, vysťažujú sa navzájom, poriešia problémy. 

Firmu vybudoval sám, prešiel si všetkými prácami, ktoré dnes za neho už vykonávajú zamestnanci, takže vie odhadnúť, čo môže od nich chcieť. Chlapi  sú za robotu vďační, lebo tu v "hladovej doline" na výber príliš nie je. Deti potrebujú jesť, inkaso treba tiež zaplatiť každý mesiac a keď máte po 50-ke, tak sa o vás nikto netrhá.

Slovenské manželky majú ten dar, že sviatky venujú zmenám a obnove domácností. Keď sme niekoľko dní doma, cez vianoce, alebo cez leto počas dovoleniek, chlapi v dielni sa nezastavia, vtedy majú najviac práce.

Bolo tesne pred sviatkami a krik, ktorý sa teraz niesol tichým večerom nebol bežný, bol to krik zúfalého chlapa. Zrobeného človeka, ktorému praskli nervy, lebo už ďalej nevládze. Chodí do práce, kde v hluku a prachu maká  doslova od nevidím do nevidím. Jediný čas, čo mu zostane je na to, aby sa vyspal, opil a znovu len robil a robil. Má toho plné zuby. Žena  sa s ním hašterí, lebo doma z neho nič nie je, deti ho už takmer nepoznajú, má toho akurát dosť. Bol to Roman, čo kričal. Dnes mu je úplne jedno, ako to všetko dopadne, ale buď sa niečo stane, alebo s touto prácou končí.

Do tohto výstupu nechtiac vkročil Valent, nebolo mu príjemné toto počuť, ale musel uznať, že gól je v jeho bráne. Prisľúbil chlapom, že urobí zmenu. Mohol zobrať niekoho na výpomoc, lenže potom by sa v dielni už nepohli.

Padlo rozhodnutie, že nepristúpi na všetky ponuky, čo prídu, alebo sa bude snažiť oddialiť termín dodávky, ak bude zákazník ochotný počkať. Živnostník to má bohužiaľ tak. Raz rieši nával práce, potom prídu chvíle, že nie je čo robiť. Má svoje limity a vždy má dilemu, ako prácu rozvrhnúť tak, aby sa veci diali priebežne. Zákazník čakať nechce. Neurobí on, tak si nájde niekoho iného. Majstrov je plný internet.

Sociálku, ani daňový úrad nezaujíma, že nedokážeš pre svojich zamestnancov zabezpečiť prácu. Štátny rozpočet svoj mesačný prídel pýta, nech sa deje, čo sa deje, aby bolo na balíčky a na rozdávanie. Ty zober kde chceš. Ešte k tomu štatistické a kotrolné výkazy, byrokracia na každom kroku, vlastne nemáš kedy zabezpečiť, aby si peniaze zarobil a už všetci naťahujú dlane. 

Kto chce špekulovať nasľubuje klientom, zoberie zálohu na materiál rozrobí viac zákaziek naraz a výsledkom je nespokojnosť.

Pod prácu dávaš svoju tvár, svoje slovo, svoj podpis, tak ti záleží na tom, aké má tvoja firma meno. Tak isto si chceš vážiť ľudí, ktorí pre teba robia, lebo kontakt v malej firme je oveľa osobnejší, ako keď si zamestnávateľom nejakého veľkého kolosu. A  problémy?  Tie sa riešia priamo na mieste.

Nakoniec to dopadlo dobre. Roman "vypustil paru" a konečne povedal, čo ho už dlho trápilo. Mohli sa so šéfom dohodnúť. Naviac o pár dní pribral Valent do kolektívu nového zamestnanca. Zatiaľ len na dohodu. Bude sa s chlapmi striedať a keď sa zaučí, tak vypomôže aj pri väčšom návale práce.

Je veľmi dôležité naučiť sa povedať "nie", keď je to potrebné, lebo potom sa zamotáte vo vlastných sľuboch a snahách vyzerať dobre v očiach iných. Napokon, aj tak sa nedá vyhovieť každému.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?