Keď zdochne pes a deti odídu z domu, začína žúrka

Autor: Ľuboslava Šusteková | 18.9.2016 o 18:36 | Karma článku: 6,53 | Prečítané:  1145x

Mali ste niekedy psa? Ak nie, nič si z toho nerobte, ani ja som ho nechcela a napriek tomu som mala. Život je zvláštny. Privanie vám to, o čo vôbec nestojíte a  keď sa s tým naučíte žiť, tak vám to nemilosrdne zoberie.

Je po lete. Že je posledné spoločné som tušila od chvíle, keď som si začala uvedomovať, že nášmu psíkovi nedokážem pomôcť. Staroba je taká a keď sa pridruží choroba, niet pomoci. Pes vás nikdy nezradí, človek je ten, ktorý to nezvládne, keď dáva na misku váh utrpenie kamaráta a svoju silu dokedy sa na to dokáže pozerať. A zároveň hľadá ospravedlnenie sám pred sebou, že to tak musí byť. 

Prežili sme spolu pekných takmer štrnásť rokov. Beny bol tým najsprávnejším spoločníkom do dažďa i na slnečné dni. Robil mi hebkú podnožku, keď som si unavene vyložila nohy na lavičku, vedeli sme sa spolu vyblázniť v tráve, ale i ticho bez slova sedieť, pričom sme rozumeli všetkému, čo sme práve cítili a chceli si povedať.

Koniec bol ťažký. Jeho oči už prosili o milosť a ja som bola tá, ktorá nevydržala a zradila.   

Deti vyrástli, dospeli. To všetko je v úplnom poriadku, má to tak byť. Zaskočilo ma len jedno, že tú dospelosť zobrali celkom vážne. Sú na dnešnú dobu príliš zodpovední, samostatní, srdeční, priveľmi empatickí, takže stále zachraňujú svet, alebo ťahajú niekoho z prúserov. 

"Asi soudruzi z NDR někde udělali chybu," často si hovorím sama pre seba, keď spätne hodnotím moju výchovu v spojitosti s tým, akí sú. Ale ani tu život nedáva druhú šancu, ani ďalšie opravné termíny. Dnešný svet vyžaduje tvrdých a bezcitných ľudí a s tým hendikepom, ktorý som im vštepila si už budú musieť poradiť sami.  

Na moje ospravedlnenie môžem povedať len toľko, že som to tak cítila a myslela som si, že tak je to správne. Dostali do rúk povestné udice a vodičáky, ostatné je na nich. Nie vždy súhlasím s ich nápadmi a riešeniami, ale rešpekt a tolerancia v našej rodine boli vždy základným pilierom vzťahov, takže je pre mňa podstatné, že sa dokážu vrátiť domov. Hoci unavení, zbití problémami, ale zdraví. 

Mám ešte jeden tromf o ktorom zatiaľ nevedia, alebo si ho neuvedomujú. Je to stôl.

Poctivý, pevný dubový stôl, do ktorého môžete trieskať od zlosti, búšiť koľko  sa vám zachce, nepohnete s ním. Keď máte fantáziu, dajú sa na ňom robiť neskutočné veci, ale dôležité je povedať to, že pokiaľ sa pri ňom dokážeme stretnúť pri nedeľnom obede, cítim, že reťaz pevne drží. Pri našom stole je dosť miesta pre každého, kto prichádza s dobrým úmyslom, alebo potrebuje pomoc. 

Pamätám si chvíle, keď stačilo, že som zobrala z vešiaka kabát a v tom momente ma držali dve malé rúčky: "Maminka aj my ideme..." Vtedy človek túžil po chvíľach samoty, alebo voľnosti, keď si nevie nájsť chvíľku na posedenie s kamarátmi, alebo koníčky, v takej miere, ako by chcel. Musí zohľadňovať momentálnu situáciu, lebo ho niekto bytostne potrebuje.

To sa dnes zmenilo. Som pánom svojho času, takže žúrka začína.

P.S.: Touto cestou chcem srdečne poďakovať lekárovi MVDr. Braňovi Bajužíkovi, ktorý profesionálne a ľudsky pomohol zvládnuť posledné chvíle nášho Benyho.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?