Milionári včera a dnes

Autor: Ľuboslava Šusteková | 25.11.2019 o 8:19 | Karma článku: 3,36 | Prečítané:  1210x

Každá doba vyselektuje tento druh ľudí, vždy tu boli a aj budú, žijú medzi nami, nemajú to ľahké, niektorí tento svoj údel nesú hrdo, inému by ste dali "korunu", lebo ani netušíte s kým máte do činenia.

Za posledné roky počet milionárov vzrástol, tejto skupine ľudí sa pravdepodobne darí. Pokiaľ ide o vekovú hranicu, tak priemerný vek zahraničného milionára je 64 rokov, pričom naši milionári dosahujú v priemere 50 rokov. Jednoznačne vedú milionári z IT sektora, za nimi nasledujú tí, ktorí sa venujú realitám a zhromažďujú nehnuteľný majetok.

V mojom pracovnom živote sa už  vystriedali dve generácie milionárov. Jednou sú privatizéri vo veku mojich rodičov, druhou sú úspešní mladí muži vo veku mojich deti.  

Mne sa nepodarilo zbohatnúť ani pri jednom z nich. S odstupom času môžem povedať len toľko, že spolupráca s týmto typom ambicióznych ľudí mi priniesla len veľa mravenčej  /zväčša nezaplatenej a zbytočne komplikovanej/ práce, neustáleho študovania a overovania zákonov, aby to, čo sa dialo, bolo v súlade s platnou legislatívou, ktorá v danom momente, keď bolo treba reagovať na konkrétne záležitosti a výmysly uvedeného druhu podnikateľov, nebola pripravená na nič.

Dnes áno, z pohľadu účtovníka sa  už pracuje oveľa jednoduchšie, už nájdete v zákone ako účtovať paypaly, kryptomeny, vysoké hotovosti a iné podobné záležitosti. Keď ste potrebovali pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi odpovede na takéto otázky, nenašiel sa nikto, kto by vám dal záväznú odpoveď. Pokiaľ má účtovníctvo odrážať realitu, tak sa s tým musíte popasovať napriek tomu, že legislatíva neexistuje, lebo pán milionár nepremýšľa v takýchto ohraničených mantineloch, on problém potrebuje riešiť a nie nad ním meditovať, ako všetci štátni úradníci, alebo naši zákonodarcovia. Tým v podstate o nič nejde, ale nášmu milionárovi ide často o všetko.  

Milionári sú ľudia, ktorí  :

- sú o krok vpred pred nami všetkými,

- vedia pohotovo zareagovať na zmeny, ponuky, obchodné príležitosti, vrhnú sa strmhlav do nepoznaného, ale situáciu sa snažia mať stále pod kontrolou, ak sa im nedarí, vedia včas uskočiť,

- pri svojich aktivitách musia mať šťastie - mnohí ďalší ľudia začali podnikať v rovnakej oblasti, nie každému sa podarí uspieť,

- svoje kroky musia správne načasovať - nie je jedno kedy urobíte rovnakú vec - vždy to má iný dosah,  

- svoj malý úspech časom rozvinú do väčších rozmerov a na to, aby sa ich biznis rozrastal, potrebujú dať prácu ďalším ľuďom, tým sa ich bohatstvo ešte viac rozširuje, takže cielene na tom pracujú,

- majú veľa kamarátov, ale v podstate sú sami so svojimi peniazmi,  

- môžu mať každú ženu, na ktorú ukážu prstom, ale nemajú lásku, tú pravú, nezištnú, obetavú, ktorá vás ľúbi pre vás samého, pre to, že ste.

1. Milionár privatizér  - volajme ho Stano

Deväťdesiate roky, zatiaľ čo my ostaní sme sa spamätávali zo zmien, ktoré nastali, tento človek hneď zbadal možnosti, ktoré priniesla nová doba. Mal tú guráž zobrať si úvery a skúpiť majetok veľkej hodnoty za dnes už smiešne peniaze. Na začiatok kúpil malú výrobňu, ktorú začal prevádzkovať po svojom, kúpil nové stroje, zaviedol nové postupy, našiel dieru na trhu a postupne uspel.

Aby mohla výrobňa fungovať, musel zamestnávať ľudí. To mu robilo najväčší problém, s ľuďmi to vôbec nevedel, nedokázal si ich vážiť, často ma až striaslo, keď som počúvala ako sa o nich vyjadruje. Pre neho bol človek v lepšom prípade obyčajný "mechan", ako ich zvykol nazývať. Pritom si vôbec neuvedomoval, že bez nich by vôbec nič nedokázal, každý jeden článok celej jeho podnikateľskej skladačky bol predsa dôležitý.

A ľudia pracovali, boli vďační za každú pracovnú príležitosť, kľudne počkali mesiac-dva, ak nemali mzdu, potichu si zanadávali, ale ráno znovu pripravení naklusali do roboty - to sme my Slováci. Tohto si bol Stano vedomý a bravúrne to zneužíval. Pravidelne sa stávalo, že prostriedky na mzdy boli k dispozícii, ale jednoducho si potreboval zaplatiť niečo iné / auto, dovolenku, sľúbil kamarátovi/, tak ľudia čakali.

Postupne sa menil aj ako človek. Nejako som si ho za toto všetko prestávala vážiť. Mám rada sebavedomých ľudí - zdravo sebavedomých. Ak sebavedome vystupuje hlupák, tak je často smiešny.  Navyše mám ešte jeden skôr osobný problém. Môžem robiť len s tým, koho si vážim a v prípade, že to tak nie je, spoluprácu ukončujem. Bez ohľadu na to, čo tým získam, alebo stratím. Túto slobodu mi nemôže nikto zobrať. Nevisím nikomu na šnúrke od gatí, tak práve kvôli tomuto sme sa neskôr rozlúčili.

Ale vráťme sa ku Stanovi. Všetko toto sa udialo v čase kešu. Veľké sumy išli v hotovosti. Kam? To vedel len on sám. Ja som ako poľovnícky pes musela otravovať, aby som sa dopátrala aspoň k niečomu, aby som vedela vydokladovať za čo sa vôbec platilo, z ničoho sa účtovníctvo vyskladať nedá. Potom stačilo, aby si upratal v kufre auta a tam sa našlo všetko, akurát pred tým nás musel poobviňovať, že podklady na zaúčtovanie nám dal.

Dvere k zákazkam otváral peniazmi, vždy si vedel vyhľadať toho správneho človeka, ktorý mu dopomohol k tomu, čo potreboval. Bez toho, aby mal zákazky dopredu "pozichrované", ani do nich nešiel.  Časom už mal všade niekoho spriazneného. 

Pomaličky sa obklopil ľuďmi - pochlebovačmi, ktorí mu hovorili len to, čo potreboval počuť, nezniesol počúvať nikoho, kto mal iný názor. Správal sa ako Boh. Synovia najskôr pracovali v jeho firmách, ale postupne prišli konflikty a tie sa preniesli aj do jeho súkromia a rodiny, ktorá sa mu postupne rozpadla. Manželka odišla, tak ju nahradil slečnou o tridsať rokov mladšou a chalani si začali žiť svoje životy bez otca. 

Kde je dnes? Zatvorený na svojej haciende obohnanej vysokým múrom, súdi sa s celým svetom, firmy popredal  a miesto vnúčat kočíkuje svoje nové dieťa. Či je šťastný? Neviem.  

2. Milionár vďaka internetu - Michal

Asi pred desiatimi rokmi sme si dohodli stretnutie. Prišiel mladý chalanisko vo veku môjho syna. Študuje v našom meste má živnosť a keďže tento rok určite zarobí svoj prvý milión, tak to potrebuje mať aj účtovne na poriadku. Nejako som tie jeho slová brala s rezervou, ale pustili sme sa spoločne do práce. Dnes musím povedať len toľko, že sa nemýlil a skutočne v tom, čo si vysníval, tak aj uspel.

Mala som ho rada, za to aký bol. Jeho mama môže byť právom hrdá na svojho syna. Keďže prišiel do nášho mesta z hladovej doliny, kde je doteraz problém získať poriadne platenú prácu, tak bol iný ako naše deti. Bol príliš ctižiadostivý, veľmi vážny na svoj vek /nie vždy pochopil moje žartíky/, ale zároveň veľmi slušný. Pokora bolo to prečo som si ho do poslednej chvíle našej spolupráce vážila. Snáď mu zostala dodnes.

Začiatok bol ťažký, lebo pracoval po nociach. Ak som niečo potrebovala riešiť v priebehu dňa, nebola šanca, vtedy spal. Po čase ho to všetko dobehlo a zdravotné problémy nenechali na seba dlho čakať. Vysedávanie pri počítači si vyžiadalo svoju daň.

Biznis sa rozbehol, postupne zakladal ďalšie nové firmy, aby si roztriedil jednotlivé oblasti svojho podnikania, ktoré sa rozrástlo do viacerých smerov.

Vždy trvám na tom, aby štatutári vedeli o úkonoch, ktoré často musím z účtovného, či daňového  pohľadu v ich mene vykonávať. Ak tomu, čo vysvetľujem nerozumejú, musia o tom minimálne vedieť, bez ich súhlasu si nikdy nedovolím urobiť hocičo bez toho, aby boli oboznámení. Michal rovnako, bol príliš mladý na to, aby rozumel úplne všetkému, ale ako plynul čas, tak musel sa postupne zaoberať aj touto nepopulárnou, ekonomicko-daňovou oblasťou podnikania. Už len preto, lebo začal zamestnávať ľudí a tu  sa zodpovednosť štatutárov zvyšuje.

Prešiel veľký kus cesty už len tým, ako na sebe zamakal. Nebolo to jednoduché, lebo internet a globalizácia otvárajú dvere k celosvetovým príjmom, takže sme sa stále učili niečo nové, ako on, tak aj ja. Z môjho pohľadu bola práca pre jeho firmy o to náročnejšia, že som musela jeho aktivity vtesnať do našej legislatívy, ktorá bola v tom čase a v oblasti digitalizácie ešte v plienkach. Dnes je to už inak, štáty si uvedomujú kadiaľ im utekajú peniaze, digitálne dane prichádzajú, ale virtuálny, celosvetový priestor je nekonečný, tak neviem ako sa im to podarí.

Tiež mal svojim spôsobom šťastie, lebo našiel na trhu niečo, čo sa až časom ukázalo, ako možnosť na zbohatnutie. Čo ale s tým, keď máte 27 rokov a viete, že ste natoľko za vodou, že keby ste chceli nemusíte do konca života robiť vôbec nič. Na prvý pohľad lákavé, ale nie pre Michala. Nápady prichádzali samé od seba a využil možnosti, ktoré sa mu ponúkli. 

Dnes zamestnáva asi stovku ľudí, s mnohými ďalšími spolupracuje. To už je priveľa na jedného človeka. Najväčším nepriateľom sa mu stal čas, ktorý potreboval pre seba, aby sa mohol venovať tomu, čo ho zaujíma. Miesto toho musel riešiť personálne, priestorové, zákonné, účtovné zabezpečenie firiem a pomedzi to žabomyšie vojny zamestnancov, z ktorých každý si chcel ukradnúť kúsok Michala. Skrátka dospel do momentu, keď toto všetko potreboval zveriť nejakému vrcholovému manažérovi, odosobniť sa, vymaniť sa z niečoho, čo prestával zvládať.

Svoje firmy dovtedy budoval s rozumom, ale so srdcom na dlani a s príliš priateľským vzťahom k zamestnancom, ktorí to postupne začali zneužívať, tak cítil, že potrebuje z toho von, lebo ho to preválcuje. 

Aj sa tak stalo, našiel človeka so skúsenosťami vrcholového manažéra, urobil z neho riaditeľa a zveril mu svoje firmy, zatiaľ z toho celkom nevypadol, prizerá sa, možno sa učí, získava nový pohľad, už do ničoho nezasahuje, ale potrebuje mať voľné ruky.

Nový technokraticky založený riaditeľ začal veľké upratovanie, každopádne to je veľký šéf už len preto, lebo je svetový, rád sa počúva, používa anglické slovíčka, ale výjsť s ním je takmer nemožné. Pre mňa nemožné. Chýba mu ľudsky základné, elementárne správanie. Samozrejme potrebuje mať po ruke svoj tím, najlepšie zložený z ľudí jemu podobných, tak ho začal budovať a začať treba u účtovníka.

A tu môj príbeh končí. Nechcela som sa viac pozerať na to čo začne nový šéf vymýšľať, preto, aby sa zapáčil Mišovi. Musela som odísť, začala som sa cítiť ako tá stará pesúnka za plotom v rozprávke o Pyšnej princeznej. Loptu princovi Michalovi vždy rada hodím späť, ale už ho musím nechať v zajatí dobrých radcov, ktorí sa postarajú a dovedú ho tam, kde budú potrebovať. Tak zmäteného a zneisteného som ho ešte nezažila, ale chlapec je mladý, naučí sa, zvykne si ako to chodí medzi finančnými dravcami.

V podstate je to ako s deťmi, prejdú vašim životom, navzájom sa obohatíte o zážitky a skúsenosti, ale v určitom momente musíte tú malú rúčku pustiť, nech si ide svojou cestou do sveta. A už sa len môžete pozerať na to, ako si nabije hubu, či rozbije kolienko, ale vaše možnosti sú vyčerpané, môžete im len držať palce, prípadne sa trápiť - ale to je úplne zbytočné.

Na záver  

Mala som tú česť spoznať z blízka dva druhy generačne rozdielných milionárov. Určite by si navzájom neporozumeli. Ten prvý za nič na svete nie je schopný pochopiť to, že milión sa dá získať aj inak ako vychytralosťou, alebo nejakým úskokom, či podvodom. A ten druhý nikdy nepochopí pohnútky toho prvého, lebo nezažil dobu socializmu.

Čo ich spája? To, že ani jeden nezaplatí účtovníkovi poslednú faktúru

Prvý preto, lebo to je jeho štýl fungovania, keď nezaplatí žiadnému zamestnancovi poslednú mzdu, prečo by mal účtovníkovi posledenú faktúru?

No a ten druhý? Nový technokratický riaditeľ ho presvedčí o tom, že doklady do účtovníctva naskákali samé, lebo jeho nový účtovník to dokáže jedným ťuknutím do klávesnice.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Stručný návod pre členov vlády, ktorí nechcú byť členmi vlády

Čo je a čo nie je demisia.

Kedy objednať darčeky, aby stihli prísť do Vianoc?

Nápor hlásia obchodníci i kuriéri.


Už ste čítali?